Prvý písomný doklad

Prvým písomným dokladom o Ždani je pravdepodobne tzv. Varadínsky register z r. 1222, podľa ktorého bola dedina Ždaňa (villani Sudan) už v 1. tretine 13. storočia vyvinutou obcou. Žiaľ, presná lokalizácia Ždane v spomínanom registri nie je uvedená. V listine opisujúcej hranice Čane a Vyšného Gyňova v r. 1270 sa pripomína majetok Ždaňa (possessio Sadan) ako dedina, ktorá susedí s Čaňou na rieke Hornád.

Názov obce v ďalších dokladoch je vedený takto:

r. 1288 Sudan,
r. 1335 Sodan,
r. 1808 po maďarsky Zsadány, po slovensky Žadany,
r. 1906 Žadaň,
po prevrate r. 1918 Ždaňa.
Pomenovanie dediny je odvodené od slovanského osobného mena Ždaň.

Vyľudnením po tatárskom vpáde r. 1241 sa slovanský charakter obce stráca, lebo noví obyvatelia zrejme už mali prevažne maďarský pôvod. Pomaďarčilo sa aj pomenovanie obce a novoprichádzajúci Slováci v nasledujúcich storočiach prevzali len názov, aký sa vytvoril a zachoval v maďarskej reči. Názov Ždaňa je umelo vytvorený a používa sa od r. 1918. Nárečový výraz je Žadaň alebo Žedaň.

Ždaňa dôležitou dedinou

Ždaňa bola už od najstarších čias dôležitou dedinou vo svojom okolí, lebo tadiaľ prechádzala cesta cez Hornád na Čaňu a ďalej na hlavnú pohornádsku hradskú. Prvými jej známymi majiteľmi boli páni z tzv. nádošťskej vetvy Abovcov, ktorí sídlili v Trstenom pri Hornáde (predtým Nádošť).

Po smrti posledného mužského predstaviteľa tohto rodu Dominka, kráľ Karol Róbert z Anjou nádošťské panstvo aj s dedinou Ždaňa (Sodan) dáva r. 1335 palatínovi Viliamovi Drugethovi. V tej dobe už viedla priama cesta zo Ždane cez Čaňu do Košíc. Od r.1415 sa tu vyberalo mýto (tributum). O tom, že Ždaňa bola v 1.polovici 15. storočia pomerne ľudnatou dedinou, sa dozvedáme z portálneho súpisu r. 1427. Vtedy tu napočítali 36 port. Rušné 16. storočie poznamenané protitureckými vojnami, náboženskými nepokojmi a bojom o uhorský trón nežičilo ani vývoju obce Ždaňa. O nejakých významnejších historických udalostiach, ktoré by sa v Ždani alebo v jej blízkosti boli v tých časoch odohrali, nemáme žiaľ žiadnych dokladov. Z portálneho súpisu v r. 1555, kedy v obci bolo len 5 a 1/2 porty, môžeme jednoznačne usúdiť, že Ždaňa v tej dobe bola na úpadku. Miestni feudáli v 16. a 17. storočí určite dedinu dosídľovali, s najväčšou pravdepodobnosťou najmä Maďarmi, ktorí odišli z Turkami okupovaných území. Stavovský odboj v 17. a začiatkom 18. storočia ako aj mor, ktorý na začiatku Rákocziho povstania postihol celú Abaujskú stolicu, zapríčinil veľký pokles počtu obyvateľov obce.

Pri sčítaní obyvateľstva v r. 1715 tu žilo iba 8 poddanských rodín a v r. 1720 Ždaňa mala 11 usadlostí. Tak ako väčšina dedín v Abaujskej stolici, aj Ždaňa bola v priebehu 18.storočia dosídľovaná hlavne slovenskými poddanými rímsko-katolíckeho vierovyznania. Počet obyvateľov obce sa podstatne zvýšil najmä v 1. tretine 19. storočia. Roku 1828 stosedem ždaňanských domov obývalo už 762 obyvateľov. Prevažná väčšina z nich sa živila aj po zrušení poddanstva hlavne poľnohospodárstvom, tak ako po stáročia predtým. Rozvoj poľnohospodárskej výroby predurčovala už samotná lokalizácia obce. Meandre Hornádu boli síce príčinou častých povodní, ale tieto zúrodňovali pôdu, na ktorej sa darí všetkým plodinám nášho zemepisného pásma. Pôda postupne prechádzala od šľachty cez Židov do rúk miestnych roľníkov. Väčšinu pozemkov ždaňanského chotára vlastnili koncom 19. a začiatkom 20. storočia Židia. V Ždani žilo asi 15 židovských rodín. Mali tu svoj kostol, školu i cintorín.

Okresný úrad v Ždani

Obec bola na prelome 19. a 20. storočia sídlom okresného úradu, k čomu ju predurčovala najmä výhodná poloha na križovatke štyroch ciest. Úrad sídlil v budove zvlášť postavenej na tento účel. V obci bola aj väznica patriacak okresnému súdu. Konali sa tiež odvody brancov. Ždaňa už vtedy mala svojholekára a lekáreň, 11 obchodov a viacero rôznych živností, medzi iným aj drožkára. Obchody a živnosti mali v rukách najmä židovskí podnikatelia. V súvislosti so zriadením okresného úradu v obci sa od konca 19. storočia do 1. svetovej vojny výrazne zvýšil počet jej obyvateľov. Kým r. 1890 ich tu žilo iba 671, r. 1910 to už bolo až 968. Obyvateľstvo Ždane sa v tých časoch, ale aj neskôr, hlásilo najmä ku katolíckemu náboženstvu, ale bolo tu aj asi 50 reformovaných (kalvínskych) rodín a už spomínaná židovská komunita. Každé náboženstvo malo svoj kostol. Klasicistická budova reformátskeho chrámu z konca 18. storočia dodnes slúži miestnym kalvínom a kostol postavený r. 1907 v secesnom slohu navštevujú tunajší veriaci rímsko-katolíckeho vierovyznania. Po vyhlásení Česko-Slovenska r. 1918 zanikli uhorské okresné úrady. V novom územnom usporiadaní už Ždani nepríslúchalo žiadne významnejšie postavenie. Do r. 1921 sa tu dokonca znížil počet obyvateľov na 993. Každodenný život väčšiny obyvateľov obce sa však výrazne nezmenil ani medzi dvoma svetovými vojnami. Naďalej sa zaoberali najmä poľnohospodárstvom, privyrábali si furmankami. Nemajetní občania si v lete zarábali na živobytie ako kopníci u bohatších gazdov a v zime ako lesní robotníci v blízkych lesoch. Ždaňanské ženy boli známe ako šikovné tkáčky a z remesiel sa tu darilo najmä kolesárom. Ako spomínal a tvrdil jeden z najstarších obyvateľov Ždane Štefan Varga, že každý bol sýty a nejakej výnimočnej biedy v dedine vraj v tých časoch nebolo.

Počet obyvateľov obce sa postupne pomaly zvyšoval. Tesne po vypuknutí 2.svetovej vojny v r.1940 ich tu žilo 1016. Dlhé roky sa deti zo Ždana vzdelávali v dvojtriednej obecnej škole. Až po 2.svetovej vojne tu bola v budove bývalého okresného úradu zriadená meštianska škola, práv v širokom okolí. Z rozhodnutia Viedenskej arbitráže v novembri 1938 sa Ždaňa stala súčasťou Maďarska. Citeľné zníženie životnej úrovne, ktoré nasledovalo po okupácii, sprevádzala násilná maďarizácia. Nejeden vtedajší žiak obecnej školy spomína na príchod maďarizácie. Nejeden vtedajší žiak obecnej školy spomína na príchod maďarských učiteľov a ich tvrdí požiadavky na znalosť maďarského jazyka (napr. za týždeň sa museli naučiť maďarský otčenáš a maďarskú hymnu). Mladí muži narukovali do maďarskej armády a bojovali na východnom fronte. Podľa vyjadrenia pamätníkov vraj tam veľa škody nenarobili. Časť z nich pred koncom vojny dezertovala. Mnohí padli do zajatia a traja z obce sa dostali do československých jednotiek, ktoré sa organizovali vo vtedajšom ZSSR. Jeden z nich, P. Marcin, padol v bojoch pri Dukle, ostatní sa vrátili k rodinám. Roky vojny boli tragické najmä pre židovských obyvateľov Ždane. Aj keď niektorí z nich prežili nacistické koncentráky, do obce sa po vojne nevrátil ani jeden. Pri prechode frontu dedina utrpela veľké materiálne škody